JOŽO HOLUB František Sandtner

JOŽO HOLUB 

Jar 1938...

   Po dedine sa rozchýrilo, že Jožovi Holubovi, tam tomu za kostolom, idú predávať dom. "Vraj presne o dva týždne to bude"  mudrovala stará Krivošová, ktorá o všetkom vždy prvá vedela a napodiv, ľudia jej verili. I to jej uverili, že Paľa, syna nešťastného Holuba, v Bratislave zatvorili. "Ej, ja som to vedela" vyťahovala sa ďalej stará Krivošová v rozhovore s tučnou richtárkou, "Že to sním zle skončí. O ničom mu nejdú ústa iba o politike. Toť, rechtorov syn, ten čo to za mlynárovou Hanou chodieva, hovoril, že Paľo Holub aj rečniť chodí a vraj kadejaké schôdzky máva s ľuďmi po dedinách. A to veru k dobrému nemôže viesť. Čo sa on má miešať do politiky. Či mu zato niekto niečo dá? Iba škoda mu z toho ide. Vraj s akademikmi demonštroval, preto ho zatvorili do áreštu" vypustila zo seba stará Krivošová, keď sa už rozhodla ísť ďalej, inému povedať čo vie nového.                                                                                                                                                 

   Celá dedina o inom nehovorila, iba o starom Holubovi a jeho synovi Paľovi. Niektorí ho ľutovali, iní zas sa tomu tešili. Tých prvých však bolo oveľa viacej, skoro všetok ľud z dediny, lebo starý Holub i syn Paľko boli dobrí, statoční ľudia a tuhí národovci. Azda preto boli tŕňom v oku statkárovi Mikóczymu, Ktorého spoločnosť tvorili výlučne židia, reprezentanti to vládnej politiky. No Jožo Holub mal tvrdú chrbtovú kosť. Nedal sa pomýliť ani sľubmi, ani hrozbami. Bol priamy, otvorený, tak ako bol jeho otec - učiteľ, kedysi pozbavený miesta pre svoje slovenské cítenie a počínanie.

   "V tejto dedine vždy Slovák obrábal svoju roľu, vždy tu bolo počuť iba slovenské slovo, iba slovenská pieseň sa ozývala na vŕškoch i dolinách, iba slovenská modlitba vznášala sa k Bohu. Tak tomu bolo v minulosti, keď nám natískali do škôl reč cudziu, keď našich otcov zatvárali, žalárovali, ba i pod šibenice dávali len preto, že sa otvorene priznávali a hlásili k svojmu slovenskému rodu, že pozdvihli svoj hlas proti krivde a bezpráviu, že vystreli ruky proti biču, pod údermi ktorého slovenský poddaný ľud klesal k zemi zmorený, došľahaný! Bratia moji, ľud slovenský to predsa vydržal, lebo veril, že príde deň, keď ochrnie utláčateľova ruka, keď onemejú ústa čo špinu a hnev liali na hlavy našich otcov, čo hanobili všetko, čo bolo naše slovenské. A ľud náš to vydrží i teraz, nepobalamutia ho ani pán statkár Mikóczy, ani jeho židovská kompánia." skončil svoju reč Jožo Holub na nedávnej schôdzke miestnej organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. takto hovorieval Jožo vždy, keď ho spoluobčania, ako svetaskúseného a sčítaného človeka pozvali, aby k nim niečo prehovoril, aby im osvetlil tú alebo onú vec. Ak bol jeho syn Paľko doma, tak chodievali spolu medzi občanov, utužovali v nich národné povedomie, lásku k svojeti. Preto celá dedina okrem niekoľkých zapredancov bola ľudácka - autonomistická.

   Úrady pravda, vedeli o každom Jožovom kroku. Škodili mu kde len mohli. Veľa toho nemal a ešte aj z toho mu ubúdalo. Dačo strovil jeho syn na štúdiách, dačo zas zodreli z neho úrady za jeho politiku. Už mu iba dom ostal a malý pásik zeme. Údery prichádzali naňho zo všetkých strán. Pekne po poriadku, plánovite. Veď žid Kaufmann vedel, čo chce. A vedel, že i stými zmenkami sa mu to podarí. Dom i ten kúsok poľa predsa musí byť jeho. Aj úrady išli židovi poruke. teda musí sa to podariť.

   A podarilo sa. Jožovi Holubovi skutočne išli predávať dom. I keď ho predchádzajúce údery, majúce ho úplne zničiť a tak odstrániť z politického života nevedeli omráčiť, tento posledný bol silný aj pre neho. Lebo išlo o jeho dom, ktorý zdedil po otcovi. Išlo o dedičstvo otcov...

   "Je to pravda, čo sa o tebe už vyše týždňa po dedine povráva?" oslovil ho Mišo Labuda, richtár zo susednej dediny, keď sa s ním stretol v meste pred poštou. "Čo sa dá robiť, je to pravda." vzdychol si Jožo Holub. "Nebolelo by to tak, keby tu nešlo o dom, ktorý som zdedil po otcovi."

  "No a ako k tomu došlo, kto ťa do toho namočil?" pokračoval ďalej Mišo.

  "Ach, škoda reči Mišo. I tak by si ma nevedel pochopiť, nerozumel by si mi, ani neveril. Poznám ťa. Jedno ti však poviem, že ma na lopatky nepoložia. Rana, ktorou ma chceli páni ovaliť, sice bolí, páli, ale prežijem ju. Ver, Mišo, budem tvrdší, ako som bol, ešte väčšmi budem burcovať ľud a utvrdzovať ho vo viere a istote, že Hlinkova slovenská ľudová strana vedie národ po dobrej ceste, že so stranou národ zvíťazí. Čo mi môžu teraz urobiť? O všetko ma obrali a teraz i dom idú predať. Prečo? Lebo to tak chce žid Kaufmann, a čo chce on to mu musia dať. Vraj mi kedysi požičal, i zmenky som údajne podpísal. Kedy, načo? A predsa mu páni na súde uverili, lebo je židom a ja som Slovákom. Kamarát, tak je to vo všetkom a všade. Dnes, zajtra ma vyhodia z domu. vezmú mi to, čo mi doteraz nechali. Jedno mi však nemôžu vziať, moje národné povedomie, moju vôľu biť sa s otrokármi slovenského národa. Túto vôľu mi vziať nemôžu a nemôžu mi vziať ani syna Paľa, ktorý tak isto zmýšľa ako ja, to isté cíti, čo ja, bolesť táto ho tak páli ako aj mňa a má takú istú vôľu postaviť sa do boja za práva národa, do boja proti krivde, ako mám ja. Taký som ja, Mišo môj."

  "Ozaj, keď hovoríš o synovi, čo je s ním. Počuť, že ho v Bratislave zatvorili. Vraj organizoval demonštrácie. To by predsa len nemal robiť. Načo štvať proti vláde štátu."

  "Ty nazývaš štvanie proti štátu to, keď slovenská akademická mládež sa domáha, aby mala slovenských profesorov, aby s ňou hovorili po slovensky, aby práca na univerzite niesla sa v duchu slovenskom a kresťanskom, aby na Slovensku bol Slovák pánom? Ty tomu hovoríš štvanie? zle rozmýšľaš, Mišo. Hanbil by som sa za svojho syna, keby ináč robil, keby bol napríklad v tom tábore, v ktorom je tvoj syn Ondro. Vtedy by som ho nechcel poznať. Nesmel by sa ku mne hlásiť. Ja ti poviem, že teraz dostanú udalosti na Slovensku iný spád. Pozri sa na dediny, ako to tam vrie. celá Slovač povstala ako na povel a domáha sa splnenia svojich práv a túžob. A zdá sa, že rozhodnutie nedá na seba dlho čakať. Za to môžeme vo veľkej miere ďakovať aj ľudáckym akademikom, ktorý v boji za náš slobodný , svojrázny, samostatný život stoja v prvej línii. Takto sa treba dívať na ich demonštrácie. Čo sa týka zatvárania akademikov, tým lavínu nezastavia. Konečne syn Paľo je už vonku. Iba dva dni ho držali. A vidíš, nepovolil. Je moja krv. O dva dni na to už rečnil v blízkej dedine na ľudáckom zhromaždení. Tam dal jasnú odpoveď, čo z odhodlaného, uvedomelého Slováka urobí žalár. Spomeň si na Hlinku, Tisu a iných ľudáckych vedúcich činiteľov, či ich bolo možno zlomiť žalárovaním? Nie. A taký je každý Slovák.

  "Ale mne sa jednako vidí, že to k dobrému nevedie. Je nás málo nemáme toho mnoho a tam tí" hovoril Mišo Labuda a ukazoval pritom na majetok a kaštieľ pána Mikóczyho "majú všetko. Azda lepšie by bolo, keby sme boli ticho. Veď nám nie je zle. I tebe by sa lepšie vodilo, keby si držal s nimi, keby si nebol ľudákom. takto i o dom prídeš..."

  " Áno, lepšie by sa mi vodilo, keby som bol napríklad agrárnikom, potom by som sa mal možno tak dobre ako ty. Ty môžeš povedať, že sa máme dobre, lebo veď tebe nič nechýba. Predsa však nechcel by som byť na tvojom mieste, i keď si boháčom, lebo by ma zem pod nohami pálila, že som ju zradil, pošpinil."

  "Čo tým chce povedať? Teraz ozaj ti nerozumiem.

  "Tak teda ti to vysvetlím, aby si tomu rozumel. Keď sa pred niekoľkými rokmi po našej dedine rozchýrilo, že založia sociálnodemokratickú stranu, ty, hoci si bol predtým ľudákom, bol si medzi prvými, ktorí sa k nej prihlásili. A vieš za čo si to urobil? Za niekoľko deci pálenky a za plnú hrsť sľubov. Neskoršie však začal si vodu mútiť už s agrárnikmi a to zas len za pálenku a za sľub že budeš richtárom. Skutočne si sa aj richtárom stal, ale zároveň stal si sa podliakom, zradcom, lebo všetko, čo robíš, robíš proti záujmom ľudu. Držíš s pánmi, ktorí ožobračujú náš kraj, ktorí škodia celému národu. Pre toto ťa raz národ, tvoje vlastné deti, budú súdiť ako zradcu, ako podliaka a preto nechcel by som byť na tvojom mieste. Teraz to už teda vieš a chcel som ti to povedať už dávnejšie, no dnes si mi dal k tomu sám príčinu."

  Chvíľku zavládlo medzi nimi ticho. Jožo Holub bol pokojný, na jeho tvári sedel tichý úsmev. Ináč sa však tváril Mišo Labuda. Krv ho zafarbila na červeno a každý, kto ho poznal. musel vedieť, že teraz to z neho vybuchne. Skutočne sa tak aj stalo.

  "Toto hovoríš mne, richtárovi, ty niktoš, ktorému idú dom predávať? Počkaj, my sa ešte spolu stretneme, ale vtedy budeš ináč hovoriť, ty, ty ľudácka ..."

  Viac nedopovedal. Za rohom zjavili sa žandári a to bolo pre Miša Labudu vhodnou príležitosťou, aby žandárom za tepla porozprával, aký nebezpečný človek je Jožo Holub. Preto sa otočil a rovno zamieril k nim, nedokončiac ani vetu, v ktorej chcel asi hanu vykríknuť na Jožove politické presvedčenie. Jožo Holub sa tiež zvrtol a rezkým krokom odchádzal domov . Ako by sa nebolo nič prihodilo. Doma však vkradol sa mu do srdca čudný pocit, nepokoj. I smútok ho zrazu pochytil. Od smrti nebohej  ženy ešte taký smútok nepocítil. Ani sa dobre po dome nepoobzeral, keď sa na dvore ozvali kroky. Jožo ich poznal. V ostatnom čase ich počul často. Boli to kroky žandárov.

  "Pán Holub, musíme si s vami o niečom pohovoriť." oslovil ho ten prvý, čo sotva dve slová vedel po slovensky povedať.

  "Prosím, nech sa vám páči, som vám k dispozícii." odvetil pokojne Jožo Holub.

  "Azda si len nemyslíte, že tu sa budeme s vami naťahovať? istejšie je to na žandárskej stanici. Tam idete snami!" zamiešal sa do rozhovoru druhý žandár.

  "Ako chcete, mne je to jedno. Hoci trošku oddychu doma by mi nezaškodilo.  Len teraz som prišiel z mesta a nohy už toľko nevládzu ako kedysi. Starnem."

  Žandárov to popudilo

  "Nemáme času s vami tu debatovať. Keby bolo tak dakde rečniť, povedzme, na nejaké ľudácke zhromaždenie, vtedy by nič nechybelo. Poznáme vás. Konečne, ešte si dosť odpočiniete." povedal trošku ironicky jeden zo žandárov.

 Čo mal chudák Jožo robiť. Vzal kabát na plecia, poprezeral izbu, či je všetko v poriadku a išiel. Išiel so žandármi na žandársku stanicu. Rovno, so vztýčenou hlavou. Lebo taký bol Jožo Holub. Spoluobčania, ktorí ich stretali, len oči vyvaľovali, čo sa to s Jožom ide robiť. Veď žandári ho vedú ako zločinca. Ej, s tým chudákom, to nie dobre skončí. Na žandárskej stanici, keď už boli naňho navešali plno nadávok, dozvedel sa, prečo ho ta zavolali. Že vraj štval proti štátu, proti nadriadeným úradom. Ba dozvedel sa, a to mu už ozaj nechcelo vojsť do hlavy, že pred troma dňami povybíjane okná na dome žida Kaufmanna a statkára MIkóczyho bola jeho robota. Žandári to celkom iste vedia, veď ktože by to iný mohol ako on. Konečne, keď im to Mišo Labuda povedal, tak veru to musí byť pravda. Mišo je ich človek a takému musia predsa veriť. Preto Jožovi Holubovi musí sa takéto šarapatenie zamedziť. Hľa, dielo richtára Miša Labudu. Tak sa Jožo Holub dostal pred súd, ktorý mu nameral šesť mesiacov väzenia.

  Jeho nový domov! Stali sa ním štyri vlhké múry väzenskej cely. Či to má byť náhrada za jeho otcovský domov, ktorý sa dostal do rúk žida Kaufmanna? Eh, to sa im podarilo, i s tou zmenkou, i s tými falošnými, podplatenými svedkami, ale rátanie ešte príde. I súd príde. Lenže na ňom nebudú súdiť páni, židia, súdiť bude národ. A beda tomu, koho národ odsúdi ako zradcu.

  Trest Joža Holuba vypršal presne 7. októbra. Brána jeho väzenia otvorila sa vtedy, keď slovenskému národu otvorila sa brána slobody, keď sa začal rodiť život ľudu pod Tatrami. Život, za ktorý bojovali statočné ľudácke šíky, za ktorý Jožo Holub musel si odsedieť šesť mesiacov žalára, musel stratiť dom i svoj malý majetok. No Jožo vstupoval do toho života väzením nezlomený, nepodťatý. Národ ho ešte potrebuje. Krivdy a bezprávia treba odčiniť. Pijavice na tele slovenského národa treba odstrániť. Preto opúšťal väzenie utvrdený, plný odhodlania.

  O tri roky neskoršie...

  "Kdeže sa tak ponáhľaš, Mišo, kdeže? Veď sa len trošku zastav. Akosi  si spyšnel, čo si arizoval, I to správcovstvo ti iste udrelo do hlavy." zastavil raz Jožo Holub Miša Labudu . Áno toho Miša Labudu, čo ho pred troma rokmi žandárom udal. Jožo Holub sa naňho nehneval. Veď na všetko a na všetkého príde rad myslel si, keď sledoval vývoj pomerov okolo seba, v susedných dedinách a v meste. Nezávidel Mišovi, že arizoval veľký podnik a že sa stal i správcom podniku. No do hlavy mu to predsa len nešlo. To by už nemalo byť . Nemalo by sa zabúdať na to, kto čím bol a aký bol. Nuž ale tak to býva...

  "Ale, starosti mám , Jožo. Tu s obchodom i so správcovstvom a času málo. Dajako to však vydržím." odpovedá Mišo Labuda

  "Načo si sa na to dal, nemusel si."

  "Nedalo sa vyhnúť, musel som funkciu prijať. Čo by si mysleli o mne." hneď na to Mišo.

  "A obchod ako ide? I ten ti nebol treba. Máš predsa veľký majetok, vyžil by si i bez neho. Ten si mal nechať odborníkom, veď mnohí sa o ňu uchádzali."

  "Čo by som nebral, keď to ide. Iní môžu, môžem aj ja. Ber, keď ti dávajú a ber to, čo najviac vynáša. Načo nechávať iným." vysvetľuje Mišo. "No. ale už musím ísť." dodá ešte.

  "Kamže tak k večeru?"

  "Do mesta, Jožo. Idem sa opýtať, ako to bude s tou návštevou pána ministra. Má prísť k nám a ja ho budem vítať. Tak sa idem popýtať, čo a ako. V meste viac vedia. Nuž, s Bohom."

  "Teda Mišo Labuda bude vítať pána ministra. Má v tom už skúsenosti. Keď bol sociálnym demokratom, vítal tiež ministra, keď bol agrárnikom, tiež len on vítal. I teraz. Veru, šikovný človek je ten Mišo Labuda." myslí si Jožo Holub. "Arizoval obchod a i pána ministra bude len on vítať. Šikovný je, len čo je pravda, vždy tiahneš tými, ktorí sú pri moci. A doteraz sa mu to vždy podarilo. Ja som však predsa len spokojnejší, i keď nebudem vítať pána ministra, i keď som nearizoval. Mám čisté svedomie a čisté ruky. A to je viac ako sláva a ako miliónové majetky" hovoril k sebe Jožo Holub, keď sa rozišiel s Mišom Labudom

TOPlist